Do Bruselu som odišla na pracovnú stáž. Lenže budovy zo sklaa ocele mi moc nevoňali a veď, čo zrazu s voľným časom. Párpro-sociálne zameraných aktivistov z radu stážistov sa rozhodlo vypomáhaťcez víkendy v „Soup kitchen“. Názov projektu, pod ktorým sa skrýva obyčajnájedáleň nie zrovna vo vychytenej štvrti, riadili sestry Matky Terezy. Išloo distribúciu jedla, obsluhovanie, umývanie maxi hrncov pre stovkuhladných krkov tých najposlednejších z posledných. Aspoň tak som simyslela. Čo sa týka práce či skôr služby, nemýlila som sa. Pokiaľ ideo bezdomovcov mám stále rozporuplné pocity. Fakt zmiešané. Mnohí malimilosrdné kresťanské počínanie a milosrdenstvo na háku. Prišli sa najesť. Veďako ináč. Boli však výnimky. Staručký Poliak čisto oblečený, ktorý pravidelneprichádzal, Srílančan alebo jedenčernoch. Sami od seba nám pomáhali s umývaním riadu. Vážili si pomoc.
Obdivovala som sestry s akou oceľovoutrpezlivosťou pristupovali k týmto ľuďom, ktorí často páchli, boli takspití, frfľali cez modlitbu pred jedlom a bez náznaku vďaky.O nejakej kázni ani reči. Išlo tu skôr o kázeň skutkami, na ktorú somja už dávno zabudla či pomaly zabúdam. Išlo o úsmev. Ten sestrám nechýbal.Ja som sa ho učila, kedže francúzština mi moc nešla. Zvládala sommaximálne „bon apetite“ či opýtať sa, či si dajú duplu. Občas sa strhla aj bitka, raz dokoncas nožmi. Výsledok rozbité sklá, príchod polície, zatknutie výtržníkov.Celé som to prežila za nezamknutými dverami do pivnice, kde ma znenazdajkyposlala jedna sestra lámať špagety. A to som chcela obsluhovať. Hrdinka J Môj vnútorný hnev sa zmenil na vďaku. ChvalaBohu!
Neviem, keď rozmýšlam nad pomermi v dobresituovanom Belgicku. Je možné, že si nenájdu prácu? Ako je možné, že sú naulici? Sú to tí neprispôsobiví? Títo bezdomovci sú iní ako „naši“? Je toto prenich skutočná pomoc? Mať jedno teplé jedlo denne je len čiastočné riešenie. Niesom sociálny odoborník. Sestry robia, čo je v ich silách. Pochopiteľne.Milujú touto službou. Ale ako môžeme milovať my? Kde je koreň veci,s ktorým treba pohnúť a nie látať veci a ukludňovať si tým našeuž dosť spohodlnené svedomie?
Príklady ako Žakovce ukazujú, že treba ísť ažna hranu svojich možností. Hľadám, kde sú aj v tejto situácie tie mojehranice a tie moje možnosti.